Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Trojicu z austrálskeho Perthu sme tu už mali a bez ohľadu na to, že sa neviem rozhodnúť, či je táto banda záhadná alebo len normálne lajdácka, pokiaľ ide o nejaké informácie o nej, vydala prvý dlhohrajúci album, ktorý za niekoľko viet určite stojí. SENSORY AMUSIA v zostave Shaun Maloney (gitary), Joel Parkyn (basgitara), Jei Doulberice (vokály), s bubeníkom neznámeho pôvodu na ňom odpaľujú nálož súčasne znejúceho brutálneho death metalu s hutným, vcelku ostro rezaným čitateľným zvukom. Osem intenzívnych, agresívnych a drviacich skladieb znie na austrálske pomery netradične „americky“. Sú priamočiare, ale tvorcovia nezabúdajú ani na akurátnu dávku hráčskej techniky a nie je núdza o dramatické harmónie a rôzne vyhrávky. Nájde sa v nich priestor aj pre breakdowny a občasné „trilkovanie“, podstatou je však nemilosrdný koberec rytmiky často vo vysokých tempách, nad ktorým burácajú gitary a basa.
Vyzdvihnúť takisto možno veľmi dobre zasadené a frázujúce divoké, útočné hĺbkové i revané vokály. Výrazné melódie dodávajú ďalší rozmer nemilosrdnému, pomerne sofistikovanému nárezu, aký by mohol osloviť tak fanúšikov newyorských slam/BDM praotcov s chuťou dať šancu aj oveľa mladším bandám, ako aj ľudí, ktorých bavia DYING FETUS, MISERY INDEX a takisto ABORTED, DYSCARNATE, BENEATH THE MASSACRE a podobne. Bez ohľadu na nejaké -core momenty sa dá hovoriť o reprezentantoch jednej zo súčasných podôb najextrémnejšieho subžánru kovu smrti. „Breed Death“ nie je albumom, o ktorom sa dá písať ako o diele otvárajúcom brány do nejakých jeho nových dimenzií. U Lacerated Enemy, vydavateľstva, ktoré sa do veľkej miery zameriava na kapely snažiace sa kráčať progresívnejšími cestami, prípadne na tie, ktoré čerpajú aj z deathcoru, predstavujú SENSORY AMUSIA skôr „tradicionalistov“. V porovnaní s tým, čo si dnes môžeme predstaviť pod pojmom „súdobý austrálsky death metal“, ide skoro až o „odrodilcov“. Ale hrajú naozaj dobre.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.